Šľachtický rod Balaša (Balassa, Balassi)

História rodu siaha až do 13. storočia

Najstarším známym predkom šľachtického uhorského rodu Balašovcov bol Detrich, župan zvolenského komitátu a kráľovský prokurátor (1222 - 1232), ktorý spolu so synom Mikulášom vlastnili v Liptovskej stolici Paludzu a Iľanovo. V roku 1246 kráľ Belo IV. tieto majetky vymenil Mikulášovi za majetky v Balážskych Ďarmotách (dnes Maďarsko) a tie sa stali sídlom tohto rodu.

Na obr. erb rodu Balaša

Predkovia tohto rodu boli významní župani, bojovníci proti Turkom a vlastnili viaceré panstvá a hrady na území dnešného Slovenska, ako Liptovský Hrádok, Modrý Kameň, Divín, Sučany, Budatín, Lietavu, či Hričov .

Valentín Balaša, detstvo, mladosť a štúdium

Detstvo strávil na Zvolenskom zámku a roky mladosti na hrade Liptovský Hrádok

Otec Ján Balaša pôsobil na dvore kráľa Ferdinanda I. Habsburského, bol  kapitánom stredoslovenských banských miest, zvolenským a hontianskym županom. Matka Anna Suľoková bola sestrou hlavného kapitána Horného Uhorska Františka Dobóa. Ich pôvodným sídlom bol Zvolenský zámok, kde ich syn Valentín narodený v roku 1554 prežil aj detsvo. V tom istom roku dostal rod Balaša do zálohy hrad Liptovský Hrádok (vtedy Novum castrum), kam sa presťahovali až neskôr. Hrad sa stal pre nich novým sídlom (vlastnili ho do roku 1600) a narodil sa im tu ďalší syn, František.

Na obr. Ján Balaša

Počas života na hrade si V. Balaša osvojil slovenskú hovorovú reč a tamojšie zvyky. Jeho výchovu v maďarskom duchu a v reformovanom náboženstve usmerňovala jeho matka a kalvínsky dvorný kazateľ a známy reformátor Peter Bornemisa. Neskôr študoval v Nemecku a v Taliansku, kde dosiahol výborné vzdelanie v literatúre. Ovládal až osem cudzích jazykov. V rokoch 1573 - 1574 študoval aj na vojenskej škole v Jágri (dnes Eger, Maďarsko).

Boje proti Turkom a dedičstvo v podobe hradu

V. Balaša bol významný protiturecký bojovník

V roku 1569 sa jeho otec podieľal na protihabsburskom sprisahaní proti kráľovi, za čo bol obvinený z vlastizrady, uväznený a rodina sa musela ukrývať. Od tej doby žil V. Balaša veľmi pohnutým životom. V roku 1575 sa zúčastnil povstania proti Štefanovi Bátorimu (sedmohradské knieža), ktorý ho neskôr zajal a vzal na svoj kráľovský dvor do Poľska. Po jeho boku bojoval proti cisárskemu vojsku pri Gdaňsku.

V roku 1577 sa vrátil do Uhorska, kde sa vyznamenal aj ako protiturecký bojovník. Po smrti otca získal hrad aj s panstvom spolu so svojim bratom, s ktorým viedol spory o majetky. Hrad bol od základu obnovený, zasadili sa nové hradné múry a na skalke vyčievajúcej z jazierka sa postavila prvá kaplnka (súčasná kaplnka však pochádza z konca 18. st. a nachádza sa v nej socha svätého Jána Krstiteľa). Podľa zachovaných dokumentov sa na celkovú rekonštrukciu hradu vynaložilo až 3 tisíc zlatých. Potreba takýchto príjmov ich nútila čoraz viac zdierať obce hradného panstva, ktorých nespokojnosť sa znásobovala. Bratia Balašovci mali takisto rôzne konflikty so zemianskymi rodmi v okolí panstva. Najčastejšie sa sporili so zemanmi z Kráľovej Lehoty, Podturne a Liptovského Jána.

Na obr. Valentín Balaša (Bálint Balassi)

V rokoch 1579 - 1582 bol dôstojníkom v posádke Jágerského hradu, neskôr sa vrátil do Zvolena. V roku 1588 slúžil u hlavného kapitána v Nových Zámkoch. V roku 1589 cestoval po Sedmohradsku, ale koncom roku odišiel opäť do Poľska, kde žil najmä v Krakove. Na jeseň 1591 sa vrátil do Uhorska a obchodoval s vínom. V. Balaša sa v roku 1593 zapojil do bojov pätnásťročnej vojny proti Turkom v radoch cisárskeho vojska, teda na strane Habsburgovcov, bojoval vo vojsku Mikuláša Pálfiho a zúčastnil sa dobytia hradov Divín a Modrý Kameň. Pri obliehaní Ostrihomu bol v roku 1594 ťažko ranený, kedy mu odtrhlo obe nohy a do troch dní zomrel. Pôvodne vyznával kalvínsku vieru, ale neskôr prestúpil na rímsko-katolícke vierovyznanie. Pochovaný bol na vlastnú žiadosť v krypte rímsko - katolíckeho kostola v Hybiach, po boku svojich rodičov a brata.

Renesančný básnik

Pohnutý a dobrodružný život sa odzrkadlil v jeho tvorbe 

V. Balaša bol významný renesančný básnik, ktorý písal po slovensky, maďarsky aj turecky. Prvé básne, ktoré sú známe, napísal okolo roku 1575. Spočiatku podliehal humanistickým vplyvom, neskôr vytvoril originálnu podobu renesančnej poézie obohatenú novými veršovými formami. Za života mu tlačou vyšiel len jediný preklad. Náboženská lyrika bola vydaná až po jeho smrti.  

Písal lyrické básne, v ktorých prevládali ľúbostné, náboženské a vlastenecké témy (Stretnutie s Júliou, Ó, veľká modrá obloha, Lúčenie s vlasťou). Pri písaní ho inšpirovali talianske, nemecké, poľské a latinské humanistické piesne, ktoré mu slúžili ako bezprostredný vzor. V. Balaša je pôvodcom časovo najstaršieho zápisu slovenskej svetskej ľúbostnej poézie v Kódexe Jána Jóba Fanchaliho, ktorý má neskororenesančný charakter. Z ľúbostnej lyriky, ktorá sa našla až v roku 1874 v knižnici rodu Radvanských, je najvýznamnejší cyklus básní napísaný jeho láske Anne Losonczyovej, ktorej dvoril počas života vo Zvolene. Neskôr táto tematika splýva s prírodnými obrazmi a chválospevmi na vojenský život v hradoch.

Venoval sa tiež dramatickej tvorbe. Za jeho najvýznamnejšie dielo sa považuje Krásna maďarská komédia, ktorú objavil slovenský literárny historik Ján Mišianik vo Viedni až v roku 1957. V. Balaša je považovaný za významného predstaviteľa renesančnej poézie na Slovensku. Patrí medzi najvýznamnejších maďarských básnikov na rozhraní renesancie a baroka. Je zakladateľom novodobej maďarskej lyrickej poézie a drámy. Jeho pamiatku pripomínajú pamätné tabule na Zvolenskom zámku, na hrade v Modrom Kameni a v Hybiach. 

Pozri si tvorbu Valentína Balašu písanú v originálnom jazyku, maďarčine.