František Wisner z Morgensternu (Wiesner, Wissner, Vizner)

(* asi 9.2.1740 Smržovka, Česko - † 25. 1. 1831 Bratislava)

Pôvod rodu Wisner

Dňa 10. februára 1740 bol Ján Anton František Wisner (Johann Anton Franciscus Wiesner, nem.) pokrstený rodičom Absolonovi Wisnerovi a Judhite Wisnerovej (rodné meno matky sa neuvádzalo). Rímsko-katolícky farár Béla Teschler vo svojej práci uvádza, že jeho otec bol vojakom. Zrejme tento údaj získal z dnes už neexistujúcich dokumentov hrádockého panstva, ktoré veľmi detailne študoval.

Na obr. J. A. František Wisner (pravdepodobná podobizeň)

F. Wiesner základné vzdelanie získal pravdepodobne v rodisku, ale miesta jeho ďalších štúdií nie sú známe. Podľa neskorších údajov získal technické vzdelanie na niektorej z českých škôl.

Rod neskoršieho prefekta Likavsko - hrádockého panstva pochádzal z obce Smržovka v Českej republike, ktorá dostala pomenovanie práve Morgenstern alebo Morchenstern. A ako k takému názvu prišla?

Smržovka je obec, ktorá má dnes 3550 obyvateľov. Leží v Jizerských horách v Libereckom kraji, pri riečke Kamenica, v nadmorskej výške 585 metrov.

Jej meno vzniklo od Smržov (Smrčkov, slov.), t. j. jedlých húb, ktoré sa v tu v lisnatých lesoch nachádzali v hojnom počte. Nemeckí osídlenci, pozvaní majiteľom panstva, toto meno správne nepochopili a splietli si ho s názvom husitskej zbrane Smržovky, čo bola palica, ktorá mala na hrubom konci železné špice, ostne (vzdialene pripomínala hríb Smrčok).

Na obr. Smrž Jedlý (Smrčok Jedlý, slov.)

Nemecky sa preto nazývala Morgenstern (= hviezda zornička; neskôr bol tento názov prenášaný na veci, ktorých podoba bola porovnávaná so zorničkou). 

Pod vplyvom českého mena bolo až v 2. pol 17. storočia vkladané do nemeckého názvu obce slovo Morchel = Smrž (Smrčok). Tak sa dostal Smrž aj na obecnú pečať a pre obec sa zaužíval názov Morchenstern miesto Morgenstern. Na erbe obce je Smrž dodnes, rovnako ako dve zlaté hviezdy, pripomínajúce hviezdu zorničku.

Na obr. erb obce Srmžovka

Kariéra a pôsobenie v uhorských stoliciach

Pôsobenie F. Wisnera v rokoch 1768 - 1795

Do roku 1768 bol kapitánom delostrelectva. Neskôr viedol uhorské vojenské oddiely v Marmarošskej stolici (dnes časť územia Rumunska a Ukrajiny). Pôsobil v cisárskych službách ako komorský administrátor v Marmošskej stolici a zároveň bol správcom majetkov v Serenči v Zemplínskej stolici.

Tu sa zaslúžil aj o využitie viacerých dômyselných technických zariadení v praxi, ktoré aj sám navrhol. Neskôr pôsobil ako lesný prefekt na panstvách v Bukovine a Sedmohradsku (provincie R - U, dnes územia Rumunska a Ukrajiny).

Od roku 1771 bol lesným prefektom v Arade (mesto v Rumunsku). Cisár mu určil v Bukovine na usporiadanie vnútorných pomerov plnú vojenskú moc. V roku 1784 velil jednotkám, ktoré potlačili sedliacke povstanie v susednej Valašskej provincii a nastolil tu opäť poriadok. Sám sa tu načas ustanovil za miestodržiteľa. V rokoch 1785 – 1786 zachránil obvateľov Aradu pred povodňou a bol tam iniciátorom stavby veľkej hrádze a mosta. Počas jeho pôsobenia v tejto časti Uhorska sa všetky jeho snahy sústredili na udržanie poriadku a v roku 1789 aj na obranu pred útokmi Turkov z juhu.

Na jeho podnet a pod vplyvom jeho úsilia bola v Temešvári postavená drevená vojenská nemocnica a neskôr zriadená mestská škola, ktorá niesla jeho meno ešte aj v polovici 19. storočia. Pre kráľovské majetky ležiace na hraniciach so Srbskom vytvoril poriadok pre hospodárenie s lesmi.

Nadobudnutie šľachtického stavu

Získanie šľachtického titulu bez majtetku 

Kráľ František II. Habsburský (rakúsky cisár, český a uhorský kráľ) povýšil F. Wisnera listinou z 26. júla 1792 vo Viedni do šľachtického stavu, povolil mu používať prídomok z Morgensternu a udelil mu erb.

V tom čase žil F. Wisner aj s rodinou v Arade, pretože armáles (vo feudálnom Uhorsku listina o povýšení do zemianskeho stavu udelením erbu, bez udelenia majetku) bol vyhlásený 26. novembra 1792 na zasadnutí kongregácie v Arade.

Na Obr. František II. Habsburský (vládol 1792 - 1835)

Likavsko - hrádocké panstvo

Úrad komorského lesného prefekta 

V roku 1731 dedič kniežaťa Ján Lichtensteina, Emanuel Lichtenstein odpredal panstvo Hrádok (hrad s osadou Belsko) za 170 000 zlatých uhorskej kráľovskej komore. Po predaji Hrádku bolo panstvo dočasne spravované vedením Soľného úradu. Zlúčením s likavským komorským panstvom vzniklo v roku 1762 spojené likavsko – hrádocké komorské panstvo, ktorého sídlom sa stal Hrádok, kde už na začiatku 18. storočia vznikla v blízkosti hradu malá osada lesníkov a panských úradníkov, nazývaná Belsko.                         

Na obr. Emanuel Lichtenstein

Komorský prefekt a jeho úradníci plnili množstvo úloh: vykonávali funkcie feudálnej vrchnosti voči obciam komorského panstva, obhospodarovali obrovský lesný komplex pôvodných hradných panstiev Hrádok a Likava, rozprestierajúci sa po celom území Liptova, organizovali lesníctvo a obchod s drevom.

V 18. a 19. storočí nastal veľký technický a hospodársky rozmach komorského panstva. Prvým veľkým mužom a zveľaďovateľom na čele likavsko - hrádockého panstva bol Ján Xaver Girsík, jeho nástupcom a novým komorským prefektom sa stal František Wisner z Morgensternu, muž s bohatými lesníckymi a vojenskými skúsenosťami a organizačným talentom.

Prefekt Likavsko - hrádockého panstva 

Reformy F. Wisnera

Prefektom panstva v Liptovskom Hrádku sa stal v druhej polovici roku 1795, keď v úrade vystriedal zomrelého Jána X. Girsíka. Wisnerove reformátorské a zakladateľské úsilie neustávalo ani tu. V roku 1796 zriadil lesnícku školu, ktorá bola prvá svojho druhu v Uhorsku. Zaslúžil sa aj o vybudovanie vodných hatí v Malužinej v roku 1799, vo Svaríne (osada v Kráľovej Lehote) roku 1800, budovanie mostov a rímsko-katolíckeho kostola v L. Hrádku.                  Kráľ. Lehota          Malužiná

L. Hrádok sa stáva komorským mestečkom

Predovšetkým jeho pričinením bol L. Hrádok cisárom povýšený v roku 1805 na komorské mestečko. Pričinil sa aj o kultúrne pozdvihnutie rodiaceho sa mestečka. Bol iniciátorom divadelných predstavení v priestoroch lesníckej školy a v roku 1798 navrhol zakúpiť nový organ do kostola v L. Hrádku. Organizoval tu zároveň prvé koncerty chrámovej hudby v liptovskom kontexte.

Krajšie Vysoké Tatry a kúpele Lúčky

V lete roku 1806 vykonal uhorský palatín arciknieža Jozef Habsburský inšpekciu severných hraníc monarchie. Keď pri tejto ceste prejavil záujem o Vysoké Tatry, navrhol mu F. Wisner vychádzku na Kriváň. V rýchlosti dal preto prestavať cestu na Vyšnú priehradu, postaviť prístrešky na Podkrivánskej poľane a Kope, vytesať stupaje na vrchole štítu a vyniesť na Kopu malý mažiar (delo), aby ním pre potešenie vznešeného hosťa vyplašili kamzičie stádo. Celý plán však prekazilo nepriaznivé počasie. Palatín navštívil len Morské oko a Malú Studenú dolinu, ale Wisnerove prístrešky využívali ďalší návštevníci Vysokých Tatier.

Na začiatku 19. storočia, keď sa Lúčky stali súčasťou Likavsko - hrádockého panstva, prefekt František Wisner dal postaviť tunajší nový objekt s veľkou jedálňou a so 17 miestnosťami pre hostí (dnes známe ako kúpele Lúčky).

Na obr. kúpele Lúčky