Albert Škarvan - lekár, prekladateľ a spisovateľ
(* 31. 1. 1869 Tvrdošín - † 29. 3. 1926 Liptovský Hrádok)
Pôvod rodiny
Otec, syn tkáča z Domažlíc, prišiel na Slovensko po vojne roku 1866 a pôsobil v L. Mikuláši, kde sa aj oženil s gazdovskou devou z Hýb Máriou Jarošovou. Neskôr, v starobe (od roku 1872) žil v Hybiach, kde aj umrel vo februári 1879. Na Albertovu výchovu mala najväčší vplyv jeho matka, ktorú často spomínal v korešpondencii, v zápiskoch a denníkových záznamoch. Krásne detstvo tak prežil v liptovskej prírode pod Tatrami, spolu s dvomi súrodencami - bratom a sestrou.
Štúdium
Základnú školu navštevoval v Hybiach, v rokoch 1878 - 1886 gymnaziálne štúdium v Levoči, potom v Spišskej Novej Vsi a napokon v Kežmarku. Po absolvovaní 
gymnázia sa A. Škarvan rozhodol pre lekársku dráhu a jeden rok študoval medicínu na lekárskej fakulte Peštianskej univerzity (1886 - 87), potom pokračoval na univerzite v Prahe, kde sa dostal do kruhu slovenskej študentskej spoločnosti organizovanej okolo spolku Detvan.
Na obr. A. Škarvan počas štúdii
Do činnosti spolku sa však nezapája a po piatich semestroch odchádza z Prahy dokončiť medicínu na univerzitu do Innsbrucku, kde študoval aj jeho priateľ Dušan Makovický. Tu bol roku 1894 promovaný za doktora medicíny.
Za odmietnutie vojenskej služby, väzenie
Ako jeden z mála dal najavo svoj nesúhlas s vojnou
Po vysokoškolskom štúdiu, v jeseni toho istého roku (1894) nastúpil na polročnú vojenskú službu v nemocnici v Košiciach. Tu sa však prejavil jeho pacifistický postoj k vojne a odmietol dokončiť povinnú vojenskú službu. O svojom rozhodnutí napísal: "Ja som sa zriekol svojho času vojenčenia len preto, lebo vojenská služba mi prekážala v práci môjho ducha, zavadzala mi, nedala mi ďalej kráčať na mojej ceste, takže ja som sa zriekol vojenskej služby predovšetkým a hlavne a hádam i jedine kvôli sebe samému, kvôli svojej vnútornej slobode, kvôli voľnému priestoru, kvôli očisteniu sa od špiny." Na obr. A. Škarvan počas vojenskej služby
Svoje rozhodnutie nezmenil napriek vyhrážkam vojenských úradov, ani na odporúčania a rady rodiny a priateľov. V Košiciach ho uväznili a držali 55 dní; potom ho poslali na pozorovanie na psychiatriu do Viedne, v júni sa opäť vrátil do Košíc, kde ho znova vypočúvali a napokon v júli 1895 odsúdili na štyri mesiace väznenia, degradáciu a stratu lekárskeho diplomu. Väznenie si odsedel v Košiciach a po jeho skončení si musel vojenčinu doslúžiť.
Svojim odmietavým postojom k vojne sa stal známym medzi "tolstojskými spisovateľmi" dokonca aj v Rusku, kam neskôr smerujú jeho ďalšie cesty.
V ruskom prostredí
Po búrlivých rokoch, získal inšpiráciu do novej práce
V takejto situácii, bez lekárskeho diplomu a s hrozbou ďalších ťažkostí žil A. Škarvan skoro trištvrte roka na Slovensku, preto mu prišlo veľmi vhod pozvanie priateľa Čertkova do Ruska v júni 1896, kam aj odcestoval. V Rusku sa zdržiaval v Jasnej Poľane, Moskve a v Petrohrade v blízkosti svojho obdivovaného majstra Leva Nikolajeviča Tolstoja, ktorého filozofické názory a literárne diela mali veľký vplyv na jeho „premenu“.
Na obr. L. N. Tolstoj (1828 - 1910) ruský spisvateľ, dramatik a filozof
V ruskom prostredí sa A. Škarvanovi splnil vytúžený sen, inšpiroval sa do novej činnosti, plánoval opísať svoje vojenské zážitky a skúsenosti, začal si viesť denník. Osud mu však nedoprial dlhšie sa zdržať v Rusku a začiatkom roku 1897 musel pre nepokoje opustiť Rusko.
Roky prežité v cudzine
Anglicko, Švajčiarsko
Usadil sa v Anglicku a žil na viacerých miestach v okolí Londýna. Tu sa A. Škarvan venoval literárnej a prekladateľskej práci, roku 1898 napísal po rusky prvé znenie svojich vojenských zápiskov, vydaných v Anglicku v tom istom roku pod názvom "Moj otkaz ot vojennoj služby", ktoré vyšli po slovensky ako "Zápisky vojenského lekára" (Praha 1920). V knihe opisuje dôvody a okolnosti, ktoré ho viedli k odopretiu vojenskej služby, ako aj priebeh väznenia, vyšetrovania, odsúdenia a výkonu trestu až po jeho skončenie a odchod do Ruska. Na. obr. A. Škarvan
V čase pobytu v Anglicku sa zhoršil Škarvanov zdravotný stav (najmä začiatkom roku 1898), avšak vďaka starostlivosti a opatere priateľov sa uzdravil. Uvažoval o presťahovaní sa do iného prostredia, do Švajčiarska, čo aj uskutočnil roku 1898, kde žil na viacerých miestach v okolí Locarna a Ženevy. V júli 1900 sa oženil s Assuntou Ferríra, s ktorou mal dvoch synov, Alberta (1901) a Alexandra (1903).
Roky prežité v cudzine patria medzi najtvorivejšie obdobie Škarvanovej činnosti. Styk so Slovenskom udržiaval najmä prostredníctvom korešpondencie s priateľmi a s rodinou. Výsledkom jeho štúdia a uvažovania o slovenskej otázke bola rozsiahla štúdia pod názvom "Slováci", ktorú dokončil na sklonku roku 1904 pre moskovské vydavateľstvo Posrednik, ale táto práca, ktorú posudzoval aj L. N. Tolstoj, však tlačou nevyšla.
Prekladateľská činnosť
L. N. Tolstoj zostal jeho vzorom po celý život
Popri vlastnej literárnej činnosti sa A. Škarvan intenzívne venoval prekladateľskej práci, predovšetkým prekladaniu diel a článkov L. N. Tolstého; najvýznamnejší je jeho preklad románu "Vzkriesenie", ktorý urobil ešte z rukopisu a dokončil vo februári 1900.
Okrem diel Tolstoja prekladal aj práce iných významných spisovateľov ako Gorkého, Turgeneva, Čechova, Maupassanta a iných autorov a uverejňoval ich v slovenských, českých, amerických, nemeckých, esperantských a iných novinách. Venoval sa aj esperantu a do slovenčiny preložil gramatiku "Základy medzinárodnej reči esperanto" (1907).
Návrat na Slovensko
Obetavý lekár obvinený z vlastizrady
Začiatkom roku 1910 sa A. Škarvan vrátil na Slovensko a žil v blízkosti svojej sestry Boženy v Teranoch a v Hontianskych Tesároch; čoskoro sa stal okresným lekárom v Bátovciach, kde sa roku 1912 druhý raz oženil s Máriou Weiszovou, vychovávateľkou z Dolných Žemberoviec. Ako obetavý lekár si získal obdiv a úctu okolia, lenže v kruhoch maďarskej šovinistickej spoločnosti sa stal terčom upodozrievania z panslavizmu. Župní páni ho dali sledovať a na základe intríg bol obvinený z vlastizrady a v marci 1915 uväznený spolu s manželkou. Po vypočúvaní v Bratislave na základe rozhodnutia vojenského súdu bolo vyšetrovanie zastavené ako nepodložené a obvinení mali byť prepustení. Župné úrady však dosiahli internovanie A. Škarvana do Jágru a neskôr do Verpelétu.
Príchod do Liptovského Hrádku
V tomto čase sa rozviedol so svojou druhou manželkou (1917) a nadviazal kontakty s Margitou Sokolovou, dcérou jeho starej priateľskej rodiny Sokolovcov z Važca, s ktorou sa po opätovnom návrate na Slovensko koncom roku 1918 oženil. Od roku 1919 pôsobí ako okresný lekár v L. Hrádku, kde prežil posledné roky života.
Zhoršenie zdravotného stavu
V tomto období sa však postupne zhoršoval jeho zdravotný stav, koncom roku 1925 vážne ochorel, od novembra sa liečil v Novom Smokovci, pred Vianocami 1925 sa síce vracia domov, ale už koncom januára 1926 je znova v sanatóriu. A. Škarvanova životná púť sa zavŕšila v L. Hrádku 26. marca 1926; nekrológy o jeho úmrtí vyšli vo väčšine vtedajších slovenských novín.
Albert Škarvan si na konci ťažkej životnej púte - vyčerpaný a unavený - zaznamenal do denníka: „Ťažké boje som prestál, tak ťažké, že ako po krvavej vražednej vojne vidím a cítim v sebe spustošené pole bitky so všetkými krízami“.
Výsledkom tohto Škarvanovho zápasu, životných skúseností a poznania spoločenských pomerov je dielo (vyznanie) "Moja premena", ktorú koncipoval ako odkaz ľudstvu (uložené v jeho literárnej pozostalosti v Slovenskej národnej knižnici v Martine).