Alojz Štróbl - sochár svetového významu
(* 21. 6. 1856 L. Hrádok / K. Lehota - † 14. 12. 1926 Budapešť)
Pôvod a rodisko
Na hornom Liptove patrila k železiarni liptovskohrádockej Maše aj administratívna budova a klinčiareň na samote Frischfeuer (neskôr vila ležiaca na okraji obce Kráľová Lehota). Do nej sa v októbri 1854 prisťahoval z Krakova hutnícky pokladník Jozef Štróbl (*1812 Ustron, Poľsko) s manželkou Karolínou, rodenou Výrostkovou (* 1816 Krásna na Morave) a deťmi Gustávom, Jozefom a Žofiou. Tam sa 21. júna 1856 Štróblovcom narodilo štvrté dieťa. Pokrstil ho 28. júna v liptovskohrádockom rímskokatolíckom Kostole Navštívenia Panny Márie farár Jozef Samuely. Rodný list uvádza meno Alojz Ján Vilhelm Strobel (Alojz Ján Viliam Štróbl, slov.).
Na obr. administratívna budova a klinčiareň Maše (neskôr Štróblova vila)
Detstvo
Myslenie malého Alojza okrem rodičov ovplyvňoval starý sluha Karlo, ktorý bol účastníkom napoleonských vojen a o svojich zážitkoch často rozprával. U chlapca tak vzbudil záujem o udalosti a osobnosti z dejín. Otec od detí vyžadoval, aby si popri hrách cibrili rozum a získavali zručnosť vykonávaním nenáročnej tvorivej činnosti. Preto ich nabádal kresliť a nakoniec to, čo deti považovali za povinnosť, sa u Alojza a jeho sestry Žofie stalo zábavou a dobrým vyplnením času. Rodičia milovali prírodu a k tomu viedli i deti vychádzkami do malebného okolia.
Štúdium doma i v zahraničí
Vzťah ku kresleniu, tvarovaniu železa a nakoniec modelovaniu sôch
A. Štróbl začal v roku 1862 navštevovať katolícku ľudovú školu v Kráľovej Lehote. Keď sa v októbri 1863 teta Mária (bývala u nich), presťahovala do L. Hrádku, išli všetky deti s ňou a tam začali navštevovať školu, pretože im mohla poskytnúť lepšie vzdelanie. V škole sa vyučovalo po slovensky aj po maďarsky. Domov deti chodili len na nedeľu a na prázdniny. Teta Mária sa v júli 1866 vrátila späť na Frischfeuer a s ňou aj deti. Preto museli Štróblovci denne ráno voziť na koči deti do hrádockej školy a poobede späť. V škole sa A. Štróbl pod vedením učiteľa Garžíka ďalej zdokonaľoval v kreslení, pretože podľa otca patrilo kreslenie medzi základné vedomosti. Gymnázium navštevoval v rokoch 1869 – 1873 v Levoči. Slovenské prostredie, v ktorom A. Štróbl vyrastal a štúdium na gymnáziu v Levoči mu umožnilo osvojiť si tri reči, slovenčinu, nemčinu a maďarčinu.
Už vtedy ho zaujala práca so žeravým 
železom v železiarni na Maši a najmä v hámri pri rodnom dome, kde mohol sám voľne narábať so železom. A tak v roku 1870 z kusa železa vykoval svoj prvý umelecký výtvor, ľudskú hlavu, ktorá sa podobala na kováčskeho majstra Kursmidta. Alojzov prospech v škole však nebol najlepší, výbornú známku mal iba z kreslenia.
Na obr. Budova vážnice a klopačky železiarne na Maši
Po skončení štvrtej triedy jeho otcovi oznámili, že Alojz nebude schopný splniť požiadavky vyšších tried gymnázia a urobiť maturitnú skúšku. Prísny otec ho preto stiahol zo štúdia a zamestnal ho v hámri pri dome ako praktikanta, pričom mu prikázal naďalej veľa kresliť. Brat z prvého manželstva Hugo Kratochvil bol v službách 
arcikniežaťa Albrechta v Mostoch pri Těšíne. On navrhol, aby A. Štróbl išiel za učňa do modelárne železiarní v Třinci. Tam sa učil remeslu od októbra 1873 do septembra 1874. V dielni modeloval ornamenty na ozdoby železných kachieľ. Do svojho skicára vtedy nakreslil mnoho kresieb. Podľa vysvedčenia sa vyznamenal v kreslení, modelovaní z hliny, sadry i vosku a ako začiatočník bol dobrý aj v drevorezbe. Na obr. Železiarne Ťrinec, 1900
Alojzove umelecké vlohy neostali nepovšimnuté. Brat Hugo, ktorý sa medzičasom priženil do rodiny viedenského továrnika na výrobu klobúkov, presvedčil rodinnú radu, aby Alojza poslali študovať do Viedne s tým, že mu poskytne zázemie a podporu. V októbri 1874 zložil prijímacie skúšky na Viedenskú umelecko - priemyselnú školu, a to aj vďaka vysvedčeniu z Třinca. Stal sa študentom profesorov sochárstva Königa, Bayera, Hausera a Dr. Frischa. Za ubytovanie neplatil, ale o ostatné sa musel postarať sám. Za haliere sa stravoval v lacných jedálňach a čakal na balíky z domova. Bolo výnimočné, že vo Viedni študoval mládenec z Hornej zeme, preto vzbudzoval pozornosť.
V rokoch 1876 - 1880 študoval na Viedenskej akadémii výtvarnych umení u profesora Zumbuscha. Tvoril i počas štúdií. Už v roku 1878 vzbudil pozornosť súťažnou prácou sochy Merkúra, za čo dostal osobitné štipendium. V tom čase vytvoril aj sochu Persea, ktorou na seba upozornil umelecké kruhy.
Na obr. Vieden. akadémia výtvarnych umení, 1910
Pôsobenie v Budapešti (Budíne)
Uplatnenie si našiel v hlavnom meste Uhorska
Po skončení štúdií prišiel A. Štróbl do Budapešti. Najprv mal malý nevyhovujúci ateliér, no neskôr sám cisár František Jozef I. mu dal zriadiť priestranný ateliér v budapeštianskych kasárňach.
Na obr. A. Štróbl s dcérou Zuzkou v ateliéri, 1903
Tu vytvoril diela, ktoré ho svojím rozsahom a najmä kvalitou vyniesli na najpoprednejšie miesto uhorského sochárstva. Zaujal aj významné postavenie medzi európskymi umelcami. V roku 1884 už portrétoval samotného cisára. Jeho tvorba sa pohybovala medzi neobarokom, impresionizmom a secesiou, v niektorých dielach viedla k naturalizmu. Vytvoril monumenty, pamätníky, sakrálne diela, reprezentačné portréty i štúdie. Obrovská umelecká potencia, veľké nadanie a ľahkosť modelovania mu zaistili umelecké aj materiálne úspechy a veľmi rýchlo si získal dobré meno. A. Štróbl výrazne ovplyvnil sochárstvo na prelome 19. a 20. storočia a ako profesor vychovával aj najvýznamnejšie osobnosti nasledujúcej generácie slovenského aj maďarského sochárstva.
Vzťah k rodisku
Letohrádok v Kráľovej Lehote
A. Štróbl na svoje rodisko nezabudol. Spomienky na detstvo mu natrvalo prirástli srdcu. Preto v roku 1891 rodný dom v Kráľovej Lehote kúpil spolu s pozemkami medzičasom zaniknutej klinčiarne. Hneď ho začal upravovať na svoje vidiecke sídlo. Keď na prelome storočia získal za umelecké diela väčšiu sumu peňazí, rozhodol sa investovať ich do rozsiahlej prestavby rodného domu. Sám vypracoval projekt aj sadrový model prestavby na spôsob zámku Vajdahunyad, sídla kráľa Mateja v Sedmohradsku. V máji 1906 už bola hrubá stavba budovy i veže hotové. Objekty pre služobníctvo a hospodárstvo vybudovali v roku 1907. Hosťovské izby boli zriadené v roku 1912. Umelec mal svoj ateliér na prízemí veže, nad ním na prvom poschodí bol maliarsky ateliér jeho sestry Žofie.
Na obr. Rodný dom A. Štróbla v K. Lehote (letohrádok)
Liptovské tradície ho oslovovali
Rád sa pohyboval medzi obyčajnými dedinčanmi. Hovorí sa, že na jarmok do Hýb chodil v sedliackom obleku a na rebriniaku ťahanom volmi. Tiež, že pred študijnou cestou do Talianska si od porubského pastiera kúpil halenu, klobúk a kapsu. O niekoľko dní v krpcoch, košeli so širokými rukávmi a s vybíjaným opaskom, čiže v slovenskom kroji, putoval do Ríma, aby si tam odkopíroval Michelangelovu sochu Mojžiš. Na obr. ukážka liptovského kroja
Vo svojom letohrádku v K. Lehote sa často aj so svojimi priateľmi a hosťami obliekol do historických šiat a usporiadal domáce slávnosti, sprievody a poľovačky. Rybárčil na Váhu, zachovali sa náčrtky háčikov, ktoré používal na chytanie rýb. Nad Hybami na potoku Hybica dal vybudovať rybník na pstruhy. Jeho hrádza sa zachovala doteraz. Ako nejaký betlehemský pastier s dvojmetrovou palicou v ruke dokonca chodieval na Vianoce po okolitých liptovských dedinách a spieval s ľuďmi slovenské vianočné koledy. Miloval liptovský kraj a prírodu, chcel v nej stráviť čo najviac času.
Inšpirácia rodným krajom
Na modelovanie svojich diel používal aj hlinu z Hýb a na náhrobníky granit z Nižnej Boce (Bocania mu ho dávali zadarmo a v neobmedzenom množstve, len na práce pri jeho ťažbe musel zamestnať ich občanov). Z bocianskeho granitu bol na umelcovo želanie zhotovený aj náhrobník jeho hrobu na Kerepešskom cintoríne v Budapešti. Počas vojny však náhrobník natoľko poškodila bomba, že sa nedal opraviť. Hybe Nižná Boca
Preto je teraz na Štróblovom hrobe pomník z červeného mramoru. Hoci A. Štróbl dosiahol v Budapešti významné postavenie, ocenenie a slávu, rodisko ostalo pre neho vždy miestom načerpania nových síl a inšpirácií. Tu často skicoval a modeloval návrhy na portréty a sochy.
Získanie šlachtického titulu
Svojou celoživotnou prácou si vyslúžil veľké uznanie mnohých ľudí
A. Štróbl bol veľmi pracovitý a dôsledný. Pracoval od šiestej ráno do šiestej večer. Vedel, že tak pracujú obyčajní robotníci, lebo začínal ako jeden z nich. Dnes je zaznamenaných vyše 600 umelcových maliarskych a sochárskych diel. Najviac je ich v Budapešti. Sú v galériách, v bazilikách , v kostoloch, na hrade (Sv. Štefan na koni a Studňa kráľa Mateja), na opere, v parlamente, na významných budovách, na námestiach, v parkoch a na cintorínoch.
Na obr. A. Štróbl pri práci
V Maďarsku sú okrem Budapešti aj v Miškolci, Segedíne, Debrecíne, Ostrihome, Jágri, Šoprone a Tate. Na Slovensku sa nachádzajú v K. Lehote, L. Mikuláši, Bratislave, Topoľčiankach, L. Hrádku, Krásnej Hôrke, Betliari, Košiciach, Prešove, Hybiach a Rimavskej Sobote. Sú i v rumunskom Nagykereši, bavorskom Coburgu a anglickom Stantede a tiež v súkromných zbierkach v Belgicku, Kanade a USA.
Dielo A. Štróbla ocenil panovník aj tým, že ho v roku 1913 povýšil do šľachtického stavu a udelil mu predikát Liptovskohrádocký. Náš vynikajúci rodák zomrel 14. decembra 1926 v Budapešti, kde je aj pochovaný.
Z galérie jeho majstrovstva
Naša matka, 1896
Jeho svetoznáma socha Naša matka z roku 1896, pôvodne navrhnutá ako pomník na hrob matky, vrchol uhorského sochárstva 19. storočia, evidovaná v parížskom Louvri ako výtvor patriaci medzi najdokonalejšie sochy sveta!
Jej bronzový odliatok sa nachádza pred Galériou P. M. Bohúňa v L. Mikuláši a originál z mramoru je v Maďarskej národnej galérii v Budapešti. Socha predstavuje Štróblovu jeho milovanú matku tak, ako ju videl sedávať v kresle s knihou v lone pri dome v K. Lehote.
Socha Naša matka, Liptovský Mikuláš (Budapešť)
Fontána kráľa Mateja, 1906
A. Štróbl si predsavzal, že kráľa Mateja Korvína nezobrazí ako víťazného vojvodcu či múdreho kráľa, ale ako jednoduchého poľovníka. Impozantné, 12 metrov vysoké súsošie v štyroch úrovniach predstavuje dobovú poľovačku pod Kráľovou hoľou v Nízkych Tatrách. Môžeme teda predpokladať, že vedľajšie poľovnícke postavy na tomto súsoší predstavujú kráľovských lovcov.
Socha Fontána kráľa Mateja, Budapešť
Panovník stojí na skale, v ruke drží luk. Pri jeho nohách leží jeleň štrnástorák. Poniže kráľových nôh zo skaly vyviera silný prameň vody. Naľavo od prameňa stojí lovec s trúbkou a s ulovenou líškou v ruke. Druhý lovec sedí pri prameni, jednou rukou drží kopiu, druhou vôdzky dvoch poľovných psov, z ktorých jeden pije vodu. Ďalší pes leží obďaleč. Kráľov dvorný básnik má na ruke sokola, pri nohách mu leží pes. K postave bosonohej krásnej Helenky sa túli krotký srnček.
Socha Sv. Štefana, 1906
Sv. Štefan ako historicky prvý kráľ Uhorska (korunovaný v roku 1000) mal a má v Maďarsku významné postavenie. Vyobrazením jeho sochy a slávnostním umiestnením na Budínskom (Budapeštianskom) hrade získal A. Štróbl veľké uznanie. Socha zobrazuje kráľa Štefana na koni aj s kráľovskými insígniami (znakmi kráľovskej moci).
Socha Sv. Štefana, Budapešť
Zvieracie plastiky
Predlohami zvierat mu boli skutočne ulovené kusy, preto je ich podoba taká verná. V rodnom kraji chodil A. Štróbl poľovať najmä do revírov zemanov Svätojánskych na Štrbskom Plese a pod Ďumbierom, na Kriváň chodil aj na kamzíky. Trofeje jeleňov, diviakov, kamzíkov a hlucháňov si dal preparovať a boli ozdobou jeho sídla v K. Lehote.
V parku kaštieľa Topoľčianky možno obdivovať tri zvieracie plastiky z tvorby Alojza Štróbla. Zhasínajúci jeleň z roku 1900 zdobil najskôr nádvorie kaštieľa v Stupave.
Zhasínajúci jeleň, Topoľčianky
Počas II. sv. vojny mala plastika trpký osud, okrem iného sa istý čas nachádzala pod stavebným odpadom na Zvolenskom zámku. Dnes je ozdobou topoľčianskeho parku.
Ranený diviak z roku 1902 mal byť pôvodne súčasťou súsošia Studňa kráľa Mateja v Budíne na kráľovskom zámku. Štróbl ho však daroval priateľovi Hauszmannovi do jeho vily. Bronzová verzia sochy je v mestskom parku v Tate.
Ranený diviak, Topoľčianky
Z odliatku sochy zo sivej zliatiny, ktorá bola pôvodne v jeho sídle v K. Lehote, a ktorá sa dnes nachádza pred Strednou lesníckou školou v L. Hrádku, boli v roku 1973 zhotovené dve bronzové kópie. Jedna je pred galériou v L. Mikuláši a druhá patrí medzi ozdoby topoľčianskeho parku.
Tretím Štróblovým sochárskym dielom v Topoľčiankach je Medveď s muflónom z roku 1909. Umelca inšpirovala poľovačka u grófa Andrássyho, v jeho sídle Betliar, tej sa však nezúčastnil ako lovec, ale ako sochár. Zhotovil sadrový odliatok uloveného medveďa, ktorého potom vymodeloval s muflónom.
Medveď s muflónom, Topoľčianky
Istý čas socha zdobila park v Betliari, dnes sa nachádza v parku v Topoľčiankach, kde ju umiestnil záhradník Vojtech Strnad. Po útoku vandalov ju štátny podnik LESY SR dal opraviť v roku 2006. Originál sochy je umiestnený v Poľovníckom zámočku, v parku sa nachádza jej kópia. Ďalšia kópia sa nachádza pred budovou Lesnej správy v Betliari. Plastiky Alojza Štróbla v Topoľčiankach patria medzi naše národné kultúrne pamiatky.