Vznik hradu Liptovský Hrádok

Na začiatku 14. storočia dal pri sútoku Belej a Váhu, pod výbežkami Nízkych Tatier, zvolenský veľžupan Donč postaviť gotický kamenný hrad na nevysokej vápencovej skale. Hrad obkolesili vodnou priekopou, ktorá sa zachovala v podobe jazierka dodnes. Rok 1341 je prvou písomnou zmienkou o hrade s menom Wywar, v neskorších dokumentoch sa spomína ako Novum Castrum – Nový Hrad, či Hradek. Jednou z jeho strategických úloh bola kontrola dôležitej obchodnej cesty nazývanej Magna Via (Veľká cesta) a mal pravdepodopne slúžiť aj ako občasné sídlo veľžupana Donča, prípadne iných významných osobností pri pobyte v tejto časti Liptova.

Predpokladá sa, že na mieste hradu stála už predtým drevená stavba, ku ktorej sa hrad iba pristaval. Archeologické výskumy potvrdili aj existenciu strážnej veže na neďalekej "Skalke", ktorá mohla plniť signalizačnú funkciu. Hrad sa svojim systémom stavby podobá na české hrady Radyňe a Kašperk v Západných Čechách, ktoré vznikli na podnet kráľa Karola IV. približne v tom istom období. Pravdepodobne sú dielom jedného architekta Michala Parléřa (brata projektanta Chrámu Sv. Víta v Prahe, Petra Parléřa).

Pôdorys hradu: Jadro hradu bolo postavené na 4 - 5 metrov vysokej vápencovej vyvýšenine. Hlavný vchod  hradu bol situovaný na východ pozdĺž južnej steny. Na dvore boli hospodárske budovy a studňa. Celý areál bol obkolesený hradbami chranenými vodnou priekopou, ktorá sa zachovala dodnes v podobe jazierka. Bol to teda typ vodného hradu, ktorý patrí medzi ojedinelé na Slovensku. Neskôr v 17. st. sa k nemu pristaval kaštieľ.

Obchodná cesta "Magna Via"

Magna Via bola cisársko - kráľovská poštová cesta vybudovaná v 16. storočí na rozkaz panovníka Ferdinanda I. Habsburského, po obsadení južných území monarchie tureckými vojskami. Po dokončení v roku 1558 bola jednou z najdlhších poštových a dopravných spojení, mala celkom 56 poštových staníc a merala viac ako 1000 km, pričom približne 520 km viedla územím Slovenska. Jej trasa prechádzala 5-timi štátmi (Rakúsko, Slovensko, Ukrajina, Maďarsko, Rumunsko) a viedla z Viedne cez Bratislavu, Trnavu, Senec, Nitru, Topoľčany, Prievidzu, Martin, Ružomberok, Liptovský Sv. Mikuláš, Levoču, Prešov, Košice, Užhorod, Mukačevo, Beregsas, Nyiregyhazu, Debrecín, Oradeu, Cluj - Napocu do Hermanstadtu (Sibiu).

V rámci Liptovskej stolice viedla cesta cez Ružomberok (Rosenberg, uhorský názov) - Dechtáre (Dechtari) - Galovany (Bettendorf) -  Liptovský Sv. Mikuláš (Liptószentmiklos) - Okoličné (Okolicsna) - Hybe (Hibbe) a Východnú (Vichodna). Pozri /mapu/

Po tejto ceste prevážala pošta v prvom rade cestujúcich, z ktorých okrem šľachty a ich sprievodu tvorili veľkú časť obchodníci. Takýmto spôsobom bol samozrejme zabezpečený aj pohyb tovaru a kapitálu, z ktorého mali veľký osoh okrem panstva aj centrá jednotlivých regiónov.

Valentín Balaša (1554 - 1594)

Hradný pán, protiturecký bojovník a renesančný básnik

Najstarším známym predkom šľachtického uhorského rodu Balašovcov bol Detrich, župan zvolenského komitátu a kráľovský prokurátor (1222 - 1232), ktorý spolu so synom Mikulášom vlastnili v Liptovskej stolici Paludzu a Iľanovo. V roku 1246 kráľ Belo IV. tieto majetky vymenil Mikulášovi za majetky v Balážskych Ďarmotách (dnes Maďarsko) a tie sa stali sídlom tohto rodu. Tento rod vlastnil aj rozsiahle panstvá a hrady ako Modrý Kameň, Sučany, Budatín, Lietavu, či Hričov.

Obr. erb rodu Balašovcov (Balassa, maď.)

V roku 1554 dostal Nový hrad (Novum castrum) do zálohu na 12 rokov Ján Balaša, krajinský hodnostár. Hrad sa stal sídlom pre neho, jeho manželku Annu Suľokovú a ich synov Františka a Valentína. Po smrti otca, získal hrad aj s panstvom práve Valentín Balaša aj so svojim bratom, ktorí sa vyznamenali hlavne v protitureckých bojoch. V 70 - tych rokoch 16. st. dali hrad od základu obnoviť a postaviť nové hradné múry. Valentín Balaša dal postaviť aj prvú kaplnku na skalke vyčnievajúcej z jazierka. (Súčasná kaplnka však pochádza z konca 18. st. a nachádza sa v nej socha svätého Jána Krstiteľa). Podľa zachovaných dokumentov vynaložili na celkovú rekonštrukciu hradu až 3 tisíc zlatých. Potreba takýchto príjmov ich nútila čoraz viac zdierať obce hradného panstva, ktorých nespokojnosť sa znásobovala. Bratia Balašovci mali takisto rôzne konflikty so zemianskymi rodmi v okolí panstva. Najčastejšie sa sporili so zemanmi z Kráľovej Lehoty, Podturne a Liptovského Jána.

Na obr. Valentín Balaša (Bálint Balassa)

Valentín Balaša bol nakoniec v bojoch proti Turkom pri meste Ostrihom v Maďarsku ťažko ranený a na následky zranenenia tu v roku 1594 aj zomrel. Pochovaný bol na vlastnú žiadosť v krypte rímsko - katolíckeho kostola v Hybiach, po boku svojich rodičov a brata. Treba povedať, že Valentín Balaša bol takisto aj jeden z významných predstaviteľov renesančnej poézie na Slovensku, ale hlási sa k nemu aj maďarská literatúra. Písal ľúbostné a hrdinské básne, ktoré boli objavené až v roku 1874 v listoch Radvanského kódexu. V roku 1958 slovenský literárny vedec Ján Mišianik objavil vo Viedni jeho Krásnu maďarskú komédiu.

Pozri si tvorbu Valentína Balašu písanú v originálnom jazyku, maďarčine.

Príbeh Magdalény Zaiovej (1561 - 1629)

Grófka, ktorá mala 5 manželov

V rokoch 1596 - 1600 vlastnili hrad bratia Žigmund a Imrich Balaša. Žigmund Balaša sa krátko pred smrťou oženil s Magdalénou Zaiovou z Csömöru a Uhrovca. Po jeho smrti dostal hrad vo veľmi zlom stave do zálohu za 33 - tis. zlatých bývalý dvorský radca Mikuláš Šándorfi, ktorý sa zároveň oženil s hradnou pani, vdovou po predchádzajúcom majiteľovi. Na podnet M. Šándorfiho bol v rokoch 1601 - 1603 postavený okolo hradu renesančný kaštieľ, ktorého dokončenia sa však nový majiteľ hradu už nedožil.

Na obr. František Zai (1498 - 1570), otec Magdalédy Zaiovej

Po smrti M. Šándorfiho v roku 1603 musela M. Zaiová vydať hrad Beňadikovi Pograňovi, protitureckému bojovníkovi. Do svojho sídla sa vrátila až v roku 1608, keď sa jej manželom stal barón Štefan Hosútoty, ktorý musel za hrad kráľovi doplatiť záložnú sumu 10 tis. zlatých. Ani toto manželstvo však dlho nevydržalo. M. Zaiová si po smrti druhého manžela postavenie držiteľky hradu zmluvne zaistila sobášmi s ďalšími uchádzačmi o majetok. Jej ďalším manželom sa v roku 1609 stal vysoký kráľovský hodnostár Imrich Mérej, ktorý si vdovu radšej vzal, akoby jej mal vyplatiť záložnú sumu za hrad. Posledný krát sa vydala v roku 1612 za Mikuláša Orlé z Kravian, bohatého protitureckého bojovníka. Zomrel v roku 1616 a M. Zaiová ho prežila o 13 rokov, keď v roku 1629 zomrela vo svojom sídle v Liptovskom Hrádku.                                                                                               Na obr. erb rodu Zai

Miesto jej posledného odpočinku nie je známe a vzniklo okolo neho viacero legiend. Podľa jednej z nich bola pochovaná aj s významnými dokumentami týkajúcich sa hradu a panstva a to pravdepodobne v krypte rímsko - katolíckeho kostola v Dovalove, ktorý tak náhle dala prestavať.

Spolu sa teda Magdaléna Zaiová vydala päťkrát, každého manžela pochovala po nie viac ako 4 rokoch manželstva a všetci vraj umreli prirodzenou smrťou.

Osud hradu v neskoršom období

Dejiny hradného komplexu v období 17. - 20. storočia

V nepokojných časoch začiatku 17. storočia bol L. Hrádok zrejme bezpečným miestom, keďže tu bola v marci 1622 krátkodobo uschovaná svätoštefanská koruna. Hrad vydržal všetky vlny protihabsburských povstaní a najvýznamnejšiu strategickú úlohu zohral v období stavovských povstaní v 17. storočí. Veliaci cisársky generál vybudoval proti povstalcom Františka Rákocziho silnú obranu.

Neskôr, začiatkom 18. storočia, cisár Leopold I. daroval hrad s panstvom kniežaťu Emanueolovi Lichtensteinovi (posledný majiteľ hradu s "modrou krvou"). V roku 1709 došlo k významnej Švihrovskej bitke medzi povstalcami (kurucmi) a cisárskymi vojskami (labancami), ktoré odolali náporu, ale hrad povstalci v týchto bojoch ťažko poškodili. V roku 1731 hrad aj s panstvom odkúpila od E. Lichtensteina uhorská kráľovská komora. Odvtedy hrad aj s panstvom upadali.

Na obr. Emanuel Lichtenstein

Po ničivom požiari hradu a kaštieľa v roku 1803 obnovili už len kaštieľ a hrad je odvtedy v ruinách. No neostalo len pri tejto pohrome. V daždivom lete roku 1813 došlo ku katastrofálnej povodni. V 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia bol v priestoroch kaštieľa Okresný súd ako aj Uhorský kráľovský lesný úrad. V roku 1932 boli rizikové časti starého hradu zakonzervované. Od roku 1960 až do Nežnej revolúcie (1989) tu sídlilo Národopisné múzeum Liptova. 

Dagmar Machová zmenila podobu aj charakter hradu

Súčasná majiteľka hradu, ktorá zachránila kultúrnu pamiatku

Hrad Liptovský Hrádok aj so svojím okolím predstavoval vždy dominantu mesta navyše s bohatou históriou. Po živelných pohromách, ktoré ho postihli ešte zač. 19. storočia zostal hrad v ruinách a jeho stav sa len zhoršoval. Na zrenovovanie kaštieľa a konzerváciu hradu štát nedokázal nájsť dostatok finančných prostriedkov. Priestory boli od roku 1989 opustené, nevykurované, vystavené nežiadúcim návštevníkom a všetko, čo sa dalo zobrať, bolo odcudzené. Ostali iba holé múry bez okien a dverí.

ART Štúdio Liptovský Hrádok natočilo v roku 1998 zaujímavý krátky dokument o tom aký bol stav hradu a kaštieľa práve v tomto období.

 Autor dokumentu M. Čukan (ART Štúdio), 1998.

Osud hradu však nezostal ľahostajný všetkým. V roku 2001 navštívila rekreačne Liptovský Hrádok Dagmar Machová, podnikateľka z Bratislavy, ktorej sa hradný komplex zapačil natoľko, že vypracovala projekt na jeho rekonštrukciu. Do jeho záchrany investovala nielen časť svojich finančných prostriedkov, ale predovšetkým veľa času, ochoty a citu. 

Prečítaj si rozhovor s p. D. Machovou a dozvieš sa za akých okolností hrad získala a zrekonštruovala.

Hradná pani.pdf (575 kB)